Na túru s malými deťmi

Autor: Oľga Hlaváčková | 7.8.2019 o 9:32 | Karma článku: 1,86 | Prečítané:  636x

Pred pár mesiacmi som bola na stretávke zo základnej školy. Každý z nás porozprával čo to o sebe a keď som bola na rade ja, spomenula som, že mám dve malé deti a radi s nimi chodíme na turistiku.   

Pred pár mesiacmi som bola na stretávke zo základnej školy. Každý z nás porozprával čo to o sebe a keď som bola na rade ja, spomenula som, že mám dve malé deti a radi s nimi chodíme na turistiku. 

Tu padla prvá otázka: “Aké malé deti?”

 A vzápätí druhá: “A ako sa dá s malými deťmi chodiť na turistiku?”

No odpoveď je jednoduchá. “Dá sa. S nosičom, pevnými nervami a obrovským batohom plným náhradného oblečenia a dobrého jedla sa dá”. 

Deti sú prispôsobivé bytosti. Chcú byť tam, kde sú rodičia. A ak sú rodičia pripravení vyjsť zo svojej komfortnej zóny a  pripraviť sa na to, že turistika s deťmi neznamená nakupovanie ďalších zbytočností v obchodnom centre, ale ani 20 km pochod a výstup na Kriváň, je to veľmi zábavná a dobrá skúsenosť. 

Mám dve deti (3 roky a 13 mesiacov) a rodičia sme tiež dvaja. Takže vziať dva nosiče (v jednom prípade krosná a v druhom manducu) je celkom spravodlivé rozdelenie síl.

Samozrejme niekedy turistika znamená, že vybehneme do Karpát pár kilometrov od Bratislavy a skončíme opekaním špekačkov na Červenom kríži. Ale pre začiatok, aby si deti zvykli, je to celkom slušný zácvik.

Moja staršia dcéra bude mať čochvíľa 4 roky. Mala zhruba 8 mesiacov, keď sme s ňou boli prvýkrát v Jánošíkových dierach. Polovicu cesty prespala v nosiči a druhú polovicu sme fungovali na úplatkoch. Pretože môže sa to niekomu zdať ako zlý výchovný krok, ale faktom zostáva, že úplatky fungujú.  Vždy a všade. Keďže ešte nemala zuby a nebáli sme sa, že sa zadusí veľkým odhryznutým kusom, strčili sme jej do ruky papriku a tú si ožužlávala celú druhú polovicu cesty. Popritom sa pozerala po svete a bola spokojná.

S druhou dcérou sme boli na Súľovských skalách, keď mala len 3 mesiace. A skoro celú cestu nám prespala. Staršia bola chvíľami v nosiči a chvíľami si cupkala pri nás. Mne síce skoro kríže umreli, keď som malú dala dole z nosiča, ale inak to bol krásny výlet.

Samozrejme nedá sa to takto jednoducho aplikovať na všetky deti. Ale krátku pohodovú vychádzku v prírode či už v nosiči, alebo v kočíku zvládne každé dieťa. Len treba začať. Nebáť sa toho a nachystať si pevné nervy. Byť pripravený a mať na pamäti, že už to nebude také ako predtým. Musíme sa prispôsobiť jeden druhému a vyťažiť z toho maximum.  A čo je podľa mňa najdôležitejšie, nemať veľké očakávania. Lebo potom častokrát príde veľké sklamanie. Život s malými deťmi je ako na horskej dráhe. Ale ak sme poriadne pripútaní, tak budeme mať skvelé zážitky.

Takže ak má niekto pochybnosti o tom či ísť, alebo neísť s malými deťmi na turistiku, rozhodne áno. Aj keby to znamenalo polhodinovú prechádzku v lese. Nabudúce to už bude pol hodina a päť minút a potom pol hodina a desať minút. 

Ale hlavne deti budú s vami a strávia čas v prírode. A keď si budete v polovici cesty s revúcim deckom na rukách nadávať, že toto bolo naposledy, čo som sa nechal na niečo takéto nahovoriť, verte alebo nie, na tieto zážitky budete spomínať celý život. A s úsmevom na perách.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Prostáčik Kuffa

Pán Kuffa verí, že kotlebovci nie sú fašisti a myslia to so svetom dobre. Akurát, že on uverí hocijakej blbosti.


Už ste čítali?